Poznám niekoľko novopečených podnikateľov v mojom okolí a slovenská nátura sa v nich často nezaprie. Odborníci vo svojom odbore sú to skvelí a chuť pracovať určite majú, no často sa stane, že na zákazníka a jeho potreby ako také úplne zabudnú - neposkytnú akcie, nepodajú dostatočné informácie, na reklamu kašlú a dokonca sú schopní odbiť zákazníka, ktorý si práve objednáva ich služby.
Pamätám si tiež, ako sme raz, po hokeji, zamierili s kamarátmi do jedného baru, ktorý už pri našom príchode praskal vo švíkoch. Uzimení sme si objednali čaj, no čašníčky nám oznámili, že po desiatej už teplé nápoje nepodávajú, rýchlovarná kanvica má zrejme svoj vlastný pracovný čas. Druhý raz nás počas toho istého večera prekvapili, keď o jedenástej začali doslova vyháňať ľudí a vyprázdňovať úplne plný bar. Úprimne sa im však ani nečudujem - šetriaci majiteľ im o tie úbohé dve eurá na hodinu viac nedá, aj keby v práci ostali a zarobili mu stonásobok.
Pamätám sa, že keď som bývala v Nemecku, pôsobili na mňa Nemci skôr odmerane, ako individualisti a nemala som pocit, že by sa o mňa ako o cudzinku nejako extrémne zaujímali. Niekoľkokrát sa mi však stalo, že keď som stála niekde s hlavou v otvorenej mape, sám od seba ku mne niekto prišiel a opýtal sa ma, či nepotrebujem pomôcť. Dvakrát ma dokonca títo pomocníci odprevadili až na miesto určenia.
V Londýne som zas pracovala ako obsluha v čomsi veľmi podobnom väčšej zmrzlinárni. Netvrdím, že je to tak v Anglicku všade, no my sme sa (niekedy ako blbé) museli vždy usmievať od ucha k uchu (zamestnávateľ nás celý deň sledoval kamerami) a k zákazníkovi by sme si nikdy nedovolili to, čo je u nás bežné. Raz sme dokonca mali jednu sťažnosť na to, že moja kolegyňa bola k zákazníčke nevľúdna, čo šéf patrične a nahnevane vyšetroval.
Slovenskú "pohostinnosť" nájdeme však aj inde ako len v podnikoch. Viete napríklad, čo je to couchsurfing? Vo svete je to celkom bežná forma ubytovania zadarmo, v rámci ktorej si ľudia na internete navzájom ponúkajú „gauče" na prespanie napr. počas dovolenky či krátkeho pobytu v zahraničí. U nás o couchsurfingu ľudia takmer nevedia, málokto takéto ubytovanie ponúka a turisti hľadajúci si takýto nocľah na Slovensku často ostávajú bez odozvy.
V Londýne je napríklad celkom obvyklým javom, že vidíte turistu, ako sa pýta na cestu policajta. Tu sa síce cudzinci čudujú nad počtom policajtov na cestách, no ich účelom rozhodne nie je „pomáhať a chrániť". Keď sa u nás opýtate nášho najmenšieho štvorročného člena rodiny, čo robí taký ujo policajt, odpovie vám bez váhania: „Dáva pokuty!" a o ďalších jeho pracovných povinnostiach nemá ani tušenia.
Tá pohostinnosť je totiž o mnohých veciach - je aj o čašníčkach, no i o obyčajných ľuďoch na ulici, policajtoch, informačných centrách, múzeách, často i o znalosti cudzích jazykov, o pozvaní na návštevu, o pomoci... Je smutné, že sa nazývame pohostinnými a skutočnosťou je presný opak. Ešte smutnejšie je, že ja si neviem spomenúť na žiadnu inú dobrú slovenskú vlastnosť, ktorou by sme sa ako národ mohli prezentovať.
