Ester Demjanová
9 dôvodov, prečo som po bakalárskych štátniciach nikto
Už to bude viac ako týždeň, čo som zoštátnicovala a môžem pýšiť titulom bakalár. Zatiaľ mám z tohto „titulu" jedine problémy.
"Pri pohľade na smrť a na tmu sa bojíme iba neznámeho, ničoho iného." (JKR) Zoznam autorových rubrík: Moje osobné školstvo, Rozhadzujem rukami, Ockovi, Aj o tom peknom, Súkromné, Nezaradené
Už to bude viac ako týždeň, čo som zoštátnicovala a môžem pýšiť titulom bakalár. Zatiaľ mám z tohto „titulu" jedine problémy.
Chcem sa učiť nemecky, trochu už viem a vzdelávať sa chcem naďalej, prípadne si raz spraviť certifikát na nejakej vyššej úrovni. Za kvalitnú výučbu som ochotná si zaplatiť. Som ideálny zákazník jazykovej školy. Ešte som ale stále nenašla takú, do ktorej by som bola ochotná chodiť.
To som sa aspoň dozvedela v nedávnej repríze markízackeho Reflexu. V relácii to odznelo hneď niekoľkokrát, raz to dokonca povedal akýsi odborník, ktorého meno si už nepamätám, ale mal na sebe sako a kravatu, tak to asi bola pravda. Bolo to tuším niekedy v stredu či vo štvrtok doobeda. Odvtedy sa snažím zistiť, ako má školiteľ danému žiakovi dokázať, že tú prácu nenapísal on a ako je práve školiteľ za tento podvod zodpovedný.
So stránkami ponúkajúcimi napísanie diplomovej práce za študentov akoby sa vrece roztrhlo. Ich reklamy udrú do očí študentom napríklad na často navštevovanom facebooku. Už nejde len o bársaké inzeráty, v ktorých sa neznámy dušuje, že prácu napíše rýchlo a dobre (hoci aj tých nájdeme na internete kopy). Toto už sú dopodrobna prepracované stránky, na ktorých si môžete prečítať, koľko by taká práca stála, dokonca si pozrieť i referencie klientov danej firmy či prípadnú zmluvu, respektíve rovno vyplniť online objednávku.
Uznávam, nie som práve politicky orientovaný študent. Nemám vyhranený názor na každú politickú stranu, všetky diania vo svete a osobne sa o politike nerada rozprávam. Ale viem, že sa mi na momentálnej politickej situácii veľa nepáči a pozdávala sa mi myšlienka mobilizácie študentov v proteste, ktorá ku mne prišla síce náhodou, no v hlave mi ostala. Znelo to podobne ako to, čo raz urobili naši rodičia za vidinou čohosi lepšieho. Chcela som to skúsiť. Ale vzali mi príležitosť.
Brigádujem v agentúre, ktorá sprostredkováva brigády študentom a v podstate každému, kto má šťastie a na brigádu sa dostane. Pri stručnej registrácii, ktorá nezaberie viac ako 40 sekúnd, sa pýtam ľudí na vek, pracovné skúsenosti a na ukončené vzdelanie. Čoraz viac uchádzačov o brigádu má už v občianskom titul, v očiach doláre a v tvári zúfalstvo.
Odvádzať jednu z psychicky najnáročnejších prác za absolútne smiešnu mzdu, so skutočne minimálnymi odmenami, znášať nátlak nefungujúceho systému kreditov a ešte sa napočúvať o tom, ako majú predsa „dva mesiace prázdnin" je skutočne nesmierna obeta pre budúcnosť tejto krajiny.
Počula som, že slovenských „erasmákov" je strašne málo. Tak som teda premýšľala, prečo tomu tak je. Keďže som Erasmus sama minulý semester absolvovala, rada by som uviedla pár vecí na pravú mieru.
Neviem, či je to bežné pre výmenných študentov, ale ja som sa z Erasmu v Nemecku vrátila plná elánu a nadšenia z toho, ako môže niečo (rozumej: univerzita) fungovať a zároveň zármutku z toho, ako to u nás nefunguje. Nebudem vás presviedčať o kvalite nemeckého školstva, ani o tom, že to tam nemalo chyby, pretože viem, že to tak nie je. Lepšie ako nariekať nad tým, aké je to tu desné je podľa mňa pokúsiť sa odkukať pár „vylepškovákov".
Na chvíľu som sa vrátila o rok späť a spomenula si na moju vlastnú skúšku dospelosti. Tak teda, keby pár dní po maturite odo mňa chceli, aby som ju písala znova, neviem, či by som sa vedela ovládať.
Spomedzi všetkých existujúcich povolaní najviac ľutujem učiteľov. Pár dní pred maturitou sa mi čoraz menej chce lúčiť so starou dobrou školou - teším sa však na rýchly odchod z tohto červami prežratého, na hlavu postaveného, scholastického systému pochádzajúceho odniekiaľ zo stredoveku.
Nevravím, že nám v tomto štáte ešte nejaké ideály zostali, ale myslím, že aspoň niektorí z nás očakávali testy, ktoré budú skutočne posudzovať znalosti z predmetov, z ktorého maturitné písomky píšeme. Tohtoročné maturitné testy sa dajú nazvať len „hádaj na čo myslím". Šťastie mal ten, kto si vedel správne tipnúť, na čo mysleli tvorcovia počas určite dlhých nocí, pri ktorých škodoradostne tie testy vymýšľali.
Moja mama robí vysokoškolskú učiteľku. Drie ako kôň v dvoch prácach naraz a keď v jednej poprosí, aby jej vyšli v ústrety, spravia jej z rozvrhu peklo.
Po mojom poslednom článku sa mi zbehlo niekoľko ľudí a vravelo mi, čo všetko som ešte zabudla napísať, čo nás v škole neučia. A tak píšem (len tak mimochodom), pre tých, ktorým to chýbalo, ešte pár pekných kontrastov, ktoré som si všimla a možno k nim časom pripojím aj čosi viac z iných predmetov (a potom ma už vážne ukameňujú všetci učitelia :).
Druhá svetová vojna- klasické dejepisné učivo preberané asi miliónkrát od základnej až po strednú. Z mnohých hľadísk jedna z najzaujímavejších dejepisných látok, mne osobne vždy išli „vojny“ najlepšie, len tento rok mi akosi nejdú a tento raz mi tá látka nedala spať až tak, že som sa rozhodla napísať vám o nej blog, ktorý napokon vôbec nie je o vojnách.