reklama

Taká obyčajná autonehoda

Bol utorok večer, mala som tesne po skúškach a bola som konečne doma. Vonku už bola tma tmúca a jemne snežilo. Telefonát z nemocnice ma prebral z relaxačnej nálady. Racionálna polka mozgu sa v tej chvíli v obave o blízkeho človeka vypla a odrazu som vedela myslieť len na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať do košickej nemocnice.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Prehodila som si cez seba len bundu, schmatla peňaženku, mobil a navigáciu, lebo som v danej nemocnici ešte nikdy nebola. Mama stála na schodoch a kričala na mňa, nech sa ukľudním, že takto nemôžem nikam ísť.

Mama má vždy pravdu.

Navigáciu som jej doslova vytrhla z rúk a tresla za sebou dvermi. Utekala som.

Vo všeobecnosti som vodič veľmi opatrný, niekedy až príliš, v meste by vám moja päťdesiatka liezla na nervy. V ten večer som ešte cestou nastavovala navigáciu. Veď prečo nie. Ani som si nevšimla, že nie je posypané, že na ceste je nová vrstva čerstvého snehu a pod ňou ľad. Ani som si nevšimla, že letím do ostrej zákruty za dedinou, z ktorej vynáša. Jediné, na čo som myslela bolo, že sa musím okamžite dostať do košickej nemocnice.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O-k-a-m-ž-i-t-e.

Pravdaže som dostala šmyk, to ste si už určite tipli. Smiešne bolo, že som si myslela, že to je len taký malý, že to zvládnem vyrovnať, hlavne vraj nebrzdiť, či? Mohlo to trvať pár sekúnd, určite nie viac, no ja som mala pocit, že s autom bojujem celú večnosť. Vôbec ma nepočúvalo. Všetko sa to dialo ako v spomalenom filme. Do chvíle, keď som si uvedomila, že nemám absolútne žiadnu kontrolu nad situáciou, by sa snáď zmestila celá mamina prednáška o tom, prečo nemám nikde chodiť.

Chvíľu som myslím bola na dvoch kolesách, niekedy potom (alebo medzitým?) moje auto spravilo jedenapolkrát hodiny (aj to viem len podľa stôp pneumatík) a skončilo v protismere v priekope pri ceste. Pamätám sa na ten pocit, keď to konečne buchlo, konečne sa všetko dotočilo. Celá som bola nakrivo, všetko v aute popadalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som z auta vystúpila, uvedomila som si, že nie je bezpečné sa doň vracať. Vyzeralo strašne. Pohľad na škodu, čo som spôsobila, mi celkom vyrazil dych. Prišlo mi zle, stále mi však ešte nenapadlo, čo všetko sa vlastne mohlo stať. Myslela som na to, že teraz sa veru do žiadnych Košíc nedostanem a že ma táto moja šikovnosť non plus ultra bude stáť poriadne veľa peňazí.

Vonku bola strašná zima, dnu som byť nemohla. Nahlas som nadávala. V diaľke zasvietili svetlá auta a mňa zaliala strašná hanba. Ach, ten ľudský mozog, mohla som byť mŕtva a ja sa tu bojím, že sa cudzí človek bude smiať na mojom nešťastí. Ľudia milujú civieť na nehody a v duchu sa tešiť, že sa to nestalo im. Hovorí z teba vlastná skúsenosť, Demjanová.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Auto zastalo a mňa zalial asi milión myšlienok, vrátane toho, že si ma idú odfotiť, aby tento môj fail roka niekam zavesili (ďakujem ti, internet) alebo že mi ublížia nejako inak. Vystúpili traja mladíci.

Spýtali sa, či mi môžu pomôcť.

Usmievali sa na mňa. Boli milí.

Auto sa ťahať nedalo. Kým dumali, čo robiť, zastalo ďalšie auto. Nemohla som tomu uveriť. Nemohla som uveriť tomu, že títo celkom cudzí ľudia zastali na ceste niekam do tepla a ochotne tu stoja so mnou v januárovom snehu a pomôžu mi odniesť aspoň kúsok môjho nešťastia. Nakoniec chlapci auto vlastnoručne zdvihli. Ono je to malé auto, ale predsa... dali ho na cestu a dokonca bolo za strašných zvukov schopné jazdy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chlapci z prvého auta ma nasledovali celú cestu domov (košická nemocnica sa, prirodzene, nekonala), až k bráne. Neviem, ako sa volali, stihla som im len potriasť rukou a z duše sa poďakovať. Ak si toto náhodou niekto z nich prečíta, tak ešte raz ĎAKUJEM.

Každý šofér si vraj niečím takým prejde. Aspoň ľudia to vravia. Až časom (už tomu bude mesiac), keď sa mi to celé premieľa v hlave sekunda po sekunde, myslím na to, čo všetko sa mohlo stať a že som tu vôbec nemusela byť. Celkom zbytočne som riskovala, pacient v nemocnici prežil aj bez mojej utrápenej prítomnosti.

Stalo sa však aj čosi iné - po dlhom čase som opäť videla ľudské dobro v reálnom čase. Nie len na videu z Youtube, ale na vlastnej koži som zažila to, že si ešte vieme pomôcť, že ešte vieme podržať človeka, aj celkom cudzieho, aj v totálnej kose. Možno je to pre niekoho celkom normálne (a ak je, tak mu gratulujem:). Pre mňa to bolo absolútne odzbrojujúce prekvapenie. Že ľudia si ešte stále dokážu celkom nezištne pomôcť.

Dávajte na seba, prosím, na cestách pozor, či už sú šmykľavé alebo nie. A vlastne, dávajte na seba pozor tak všeobecne.

P.S. Všetci sú už dnes v podstate v poriadku :)

Zdroj fotografie: http://www.irandee.com/the-aim-of-kindness/

Ester Demjanová

Ester Demjanová

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Pri pohľade na smrť a na tmu sa bojíme iba neznámeho, ničoho iného." (JKR) Zoznam autorových rubrík:  Moje osobné školstvoRozhadzujem rukamiOckoviAj o tom peknomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu