Opäť o učiteľoch

Autor: Ester Demjanová | 31.7.2012 o 19:27 | (upravené 31.7.2012 o 19:46) Karma článku: 17,09 | Prečítané:  2406x

Odvádzať jednu z psychicky najnáročnejších prác za absolútne smiešnu mzdu, so skutočne minimálnymi odmenami, znášať nátlak nefungujúceho systému kreditov a ešte sa napočúvať o tom, ako majú predsa „dva mesiace prázdnin" je skutočne nesmierna obeta pre budúcnosť tejto krajiny.

Viem, že nie sú všetci úžasní, ale to je chyba systému. Predstavte si takých absolventov kombinácie učiteľstvo: angličtina - nemčina. Čo urobia najlepší žiaci v ročníku? Pôjdu so znalosťou dvoch cudzích jazykov učiť za podpriemernú mzdu tam, kde si z nich žiaci urobia fackovacieho panáka? Alebo si radšej nájdu prácu, ktorá vynáša viac, či sa radšej odsťahujú do Nemecka/Anglicka? Nemôžeme sa čudovať, že máme (aj) zlých učiteľov, keď ich ročne školy vypľujú tisíce a potom tých najlepších necháme odplávať do zahraničia. A keď už sme pri zlých učiteľoch - na to, aby ste sa usmievali sa tiež potrebujete aspoň trochu vyspať a niekedy zrelaxovať. Učiteľ si doslova nemá kedy oddýchnuť. Keď učí päť dní v týždni od ôsmej do druhej, po škole a cez víkendy opravuje písomky a pripravuje si hodiny - pre učiteľa sa práca nekončí, keď zatvorí dvere triedy, čo si mnohí vôbec neuvedomujú.

Podľa mňa je skôr skutočne prekvapujúce, že dobrí učitelia ešte vôbec existujú a že ich nie je zas až tak málo. Predstavte si len, že by sa učitelia rozhodli štrajkovať (a naozaj štrajkovať, nie „byť v štrajkovej pohotovosti") deň pred maturitami alebo deň pred prijímacími pohovormi na stredné školy. Svinstvo, však? Nie je už len to, že to ešte neurobili dôkazom ich (akejsi kolektívnej) povahy? Pre mňa je učiteľ absolútny altruista, no jeho povolanie sa pomaly bude dať u nás nazvať účasťou v dobrovoľníckej organizácii.

Štát učiteľa k práci absolútne nemotivuje. Ak aj učiteľ má nejakú motiváciu sa zlepšovať, či robiť vyučovanie zaujímavejším, je to v jeho povahe a o jeho dobrote či ochote, ale určite ho k lepším výkonom nemotivuje jeho plat. Nečudujem sa postarším učiteľom, že zanevreli - žiaci sú rok od roka drzejší, sľuby z roka na rok väčšie, platy každým rokom (v porovnaní s cenami) mizernejšie a, nehnevajte sa, ale keby ku mne niekto 5 rokov pred dôchodkom prišiel a povedal: „tu si zbieraj kadejaké kredity, plať si (takmer neexistujúce) školenia a na nich si hraď zo svojho ubytovanie, dopravu i stravu", tak by som ho poslala do teplých krajín a zlosť si asi fakt vybila na protivnom žiakovi v poslednej lavici.

Mala som na strednej úžasného učiteľa. Ešte sme sem-tam v kontakte a často naňho myslím. Učil slovenčinu a robil pre nás neskutočne zaujímavé hodiny - nútil nás premýšľať, dovolil nám na písomkách i na maturite pracovať s ukážkami z literárnych diel, čo mnohých prinútilo skutočne čítať, zapájal sa s nami do projektov, organizoval krúžky, bol tam vždy, keď ste sa chceli len tak porozprávať a navyše bol vtipný a vedel si urobiť srandu aj sám zo seba. V mnohých smeroch som ho vnímala ako svojho druhého otca a práve on vo mne prebudil chuť písať i samu seba prísne kritizovať. Neviem si predstaviť, že by som peniazmi mala oceniť to, čo mi do života dal, ale tento štát sa o to nikdy ani len nepokúsil. A nech na mňa nejdú s tým, že nie sú peniaze. Vzdelanie a fungujúci školský systém, ktorý štátu môže v konečnom dôsledku peniaze vrátiť v podobe kvalitných zamestnancov, by mal byť v rozpočte na popredných priečkach.

Keď som sa rozhodovala, čo budem v živote robiť, prvou možnosťou pre mňa bolo učiť. Od malička som sa doma hrávala na školu, trestala som bábiky za nesplnené úlohy a dávala okoloidúcim poznámky do žiackej knižky. Aj dnes veľmi rada veci druhým vysvetľujem a často doučujem vyslovene preto, že ma to baví. Pri voľbe vysokej školy som ale mala v čerstvej pamäti moju mamu, ktorá keď prišla zo školy, sedela ticho v byte a bola alergická na akýkoľvek hlasný zvuk, lebo celý deň len rozprávala. Tak sme spolu „počúvali ticho", čo neprospievalo nášmu vzťahu, keďže ja som ticho neznášala. Spomenula som si, ako mala tri práce len aby uživila nás dve. Tiež som si pamätala stohy písomiek nad ktorými zaspávala a jej veľké kruhy pod očami, keď ma ráno chodila budiť, či bolesti hlavy na dennom poriadku. Prácu, ktorá ju doslova žmýkala, milovala a aj tá práca milovala ju, len peňazí nebolo nikdy dosť. Už to je dávno, čo prestala toľko učiť, ale odvtedy sa častejšie usmieva a viac rozpráva, nevyzerá tak zničene a aj hudbu si občas pustí nahlas.

Nechcem povedať, že takto bola odradená budúca dobrá učiteľka, lebo by som možno bola príšerná, ale minimálne štát stratil človeka, ktorý by sa tej práci i štúdiu oddal a miloval ju a vymenil ho za kohosi, kto si len potrebuje urobiť Mgr. pred menom a „na učiteľstvo predsa berú bez prímačiek".

 

Vždy, keď sa takto zamýšľam nad školstvom a učiteľmi, pýtam sa sama seba: komu vyhovuje nekvalitné školstvo? Komu vyhovuje nevzdelaný občan?

Odpoveď je hádam jasná.

 

K napísaniu tohto blogu ma motivoval iný blog o učiteľoch a reakcie k nemu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?