O tých "iných" chorobách

Autor: Ester Demjanová | 29.7.2012 o 1:06 | (upravené 31.7.2012 o 7:24) Karma článku: 24,18 | Prečítané:  9330x

Môj otec zomrel 12.júla 2007. O jeho smrti som sa dozvedela 22. augusta. Môj otec nezomrel na rakovinu, nedostal infarkt ani nevykrvácal. Keď môj otec umieral bol v dobrom fyzickom stave, pri sile a úplne zdravý. Až na to, že bol už niekoľko rokov ťažko chorý.

 faith

Chrípka či zápal slepého čreva sú adekvátnou výhovorkou neprítomnosti v škole či v práci. Ľudí, ktorí sa liečia na rakovinu, vidíme ako silných bojovníkov s nepriazňou osudu. Ľutujeme chorých, snažíme sa im pomáhať, vychádzame im v ústrety. Od útleho detstva chodíme na preventívne prehliadky k lekárovi, nechávame sa očkovať, necháme si vŕtať do zubov u zubára a dovolíme sestričkám, nech nám berú krv. Väčšina z nás vie (alebo by mala vedieť), ako správne podať prvú pomoc pri otvorenej zlomenine, vnútornom krvácaní, popáleninách či tržnej rane.

Byť chorý nie je hanba. Chorým sa nikto nesmeje, skôr naopak. Keď ste chorí, idete k lekárovi. Ak k lekárovi nejdete, ľudia, ktorým na vás záleží to zvyknú kritizovať. Veď už aj nevyležaná chrípka môže spôsobiť infarkt.

 

Po otcovej smrti bolo všetko trochu inak. Nasledovalo množstvo otázok a nebol tu nikto, kto by vedel odpovedať. Mnohí z nás si budú navždy vyčítať, že si dlhé roky nič nevšimli. A keď si aj všimli, nič nepovedali.  Môj otec spáchal samovraždu ďaleko od domova v  cudzom meste na prazvláštnom mieste ďaleko od ľudí. A keďže život nie je americký film, nenechal mi list na rozlúčku, neposlal mi vysvetľujúci darček na osemnáste narodeniny, nebol tajný agent, ani mi nezanechal milióny. A nikomu nikdy nepovedal nič, čo by vysvetľovalo to, čo urobil.

Dlho som sa zmierovala s tým, že môj život bude už navždy plný otáznikov. Pre naivnú  a egocentrickú tínedžerku bolo nesmierne ťažké pochopiť, že na niektoré otázky odpovede nikdy nenájde a život pôjde ďalej. Svet sa odvtedy už päť rokov točí ďalej aj bez toho, aby si na to vyžiadal môj písomný súhlas.

Viem, že otec zomrel, lebo sa hanbil za to, že bol chorý a (myslel si, že) ľudia okolo neho by sa za jeho chorobu hanbili ešte viac. Nemožno mu takéto zmýšľanie zazlievať. V jeho rodine je počet samovrážd pomerne vysoký, no základnou zásadou je o týchto veciach nehovoriť a keď, tak iba šepkať, aby to nikto nepočul. U otca boli badateľné mnohé prejavy ťažkej a neliečenej psychickej choroby, ktoré boli takmer aj liečené, no rodinná známa mu iba vybavila priepustku z psychiatrie a na túto epizódu sa dala nálepka „omyl", aby si niekto náhodou nemyslel, že mu „šibe". V policajnom spise z vyšetrovania otcovej samovraždy sa píše, že jedna z najbližších príbuzných uviedla, že v rodine sa vyskytovali psychické problémy, no odmietla o tom čokoľvek prezradiť, či to ďalej komentovať.

Je to veľká hanba, že môj otec sa obesil, lebo bol psychicky chorý, však? Podľa mňa je však omnoho väčšia hanba, že nikto v jeho okolí nebol dostatočne vzdelaný a odvážny na to, aby príznaky jeho choroby rozpoznal a pomohol mu, alebo aspoň zalarmoval ostatných. A úplne najväčšia hanba je podľa mňa to, že otec sa za svoju chorobu musel hanbiť. Možno by bola stačila len malá osveta - keby sa v jeho rodine otvorene hovorilo o príbuzných s psychickými problémami a o dedičnosti týchto ochorení, keby bola návšteva psychológa iba o trošičku bežnejšia a prijateľnejšia, keby bolo iba o trochu menej spoločensky neprípustné priznať, že človek má psychické problémy.

Pár mesiacov po tom, čo otec zomrel som sa rozhodla, že nemá zmysel všetko tajiť. Ak by som sa totiž rozhodla, že to celé „bola nehoda" alebo „nešťastný omyl", vystavila by som tak svoje (budúce) deti, príbuzných a priateľov rovnakému prostrediu, v akom žil môj otec a navyše by som otca utvrdila v  domnienke, že by som sa za jeho stav hanbila. Hovorím teda otvorene o otcovi a príčine jeho smrti. Prišla som na to, že ľudí moja otvorenosť často zaskočí a cítia sa trápne. Priznávam, možno to nie je najlepší spôsob, ako začať konverzáciu (a ubezpečujem vás, ani ju tak nezačínam:), no snažím sa tým dať najavo, že je v poriadku, ak má niekto podobný problém a netreba sa zaňho hanbiť. Často myslím na to, že možno keby otec vedel, že ho ľudia, ktorých miloval, prijmú aj s jeho chorobou a keby vedel, že to, ako sa cíti nie je v poriadku a dá sa to liečiť, možno by... ale špekulácie na túto tému som si zakázala.

Rozhodla som sa, že „bol vážne psychicky chorý" môžem povedať rovnako bez hanby ako „umrel pri autonehode" (a keďže mi niekto už pri autonehode umrel, rozhodne neznižujem bolesť, ktorú pozostalí  zažívajú pri takejto podobe smrti). Pevne verím, že moja otvorenosť podnieti aspoň zopár ostatných ľudí k podobnému postoju a kdesi v kútiku duše tá naivná egocentrická tínedžerka dúfa, že by to niekomu raz mohlo zachrániť život. Ale aj keby nie, ľudia v podobnej situácii ako ja sa možno cítia o trochu lepšie. Rozprávajme sa viac o našej psychike a psychických chorobách - ja som si tiež myslela, že mňa sa to netýka. Ale teraz už naisto neviem nič, iba to jediné.

Nikdy sa nebudem hanbiť za svojho otca.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?