Svedectvo z Osvienčimu II

Autor: Ester Demjanová | 15.1.2011 o 10:57 | (upravené 16.1.2011 o 23:34) Karma článku: 10,46 | Prečítané:  2168x

Pokračovanie rozhovoru s pani Etelou Lábesovou, ktorá prežila Osvienčim.

Čo ste nosili, keď vás vyzliekli?

 

Potom nám dali také handry, že jeden rukáv inakší, druhý rukáv inakšie a vzadu taký veľký žltý kríž.

Moja sesternica dostala šarlach a tá lekárka jej hovorí: „Nemôžete tu ostať, musíte to vytrpieť a skrývať sa, ako sa len dá. Lebo keby vás zbadali, hneď by vás zobrali.". Strašne sa báli tých infekčných chorôb. Zachránili sme ju. Vždy sme stáli v päťstupe, aby vždy bola medzi nami a oni nikdy nezbadali, že bola červená a mala vyrážky.

Každý týždeň nás brali do kúpeľa, kde nás dezinfikovali a jedlo sme dostali - čaj, neviem z čoho bol ten čaj, nevypili sme ho, ale sme ho zbierali, aby sme si mohli hlavy umyť.

A medzitým robili všelijaké nábory, že kto je lekár, nech sa prihlási, kto je kuchár, nech sa prihlási. A keď sa prihlásili, tak ho brali do plynu.

Moja najlepšia priateľka sa chcela prihlásiť, keď hľadali kuchárov, lebo jej mamička dobre varila a teraz určite niekde varí. Vtedy sme ešte nevedeli. Myslela si, že sa s ňou takto stretne. Ona bola v tom, že pôjde. Veľmi som plakala, len ju som mala, nikoho, vieš? Ale potom sa zľutovala a nešla a to bolo jedno šťastie. Tí čo išli, toľko pochodovali kdesi ďaleko, veľmi málo z nich ostalo. Mne môže ďakovať, že prežila, lebo matku by nestretla a iste by to nebola prežila.

Museli sme pokope byť a nikde sme nemohli ísť, ani do druhého baraku - na čierno sa dalo, ale keby nás chytili, bolo by zle. Tam som objavila svoju sesternicu z Komárna. Veľmi som chcela, aby prešla k nám. Nechcela a doplatila na to... jedného dňa zmizol celý barak.

 

Ako to bolo s jedením? Čo vám dávali do jedla?

 

No... my sme nevideli žeby tam dačo dali, ale každý hovoril, že tam niečo dávajú, aby sme boli kľudní. toľko ľudí by sa mohlo vzbúriť a mali by s nami väčšie ťažkosti.

A jedlo... Kúsok chleba na deň, trošku marmelády, niekedy kúsok masla alebo nejakú paštétu. Ale keď človek chcel prežiť, musel všetko zjesť. Aj keď to bolo zlé.

 

Ako spomínate na svoj odchod z Osvienčimu?

 

Jedného dňa nám povedali, že ideme na prácu, aby sme sa veľmi netešili, lebo nevieme, či pôjdeme na prácu alebo do plynu. Ale skutočne sme išli na prácu - do Lippstadtu. Veľa dní sme cestovali a tam sme bývali v barakoch, mali sme jedny šaty, ale mohli sme ich vyprať. Na noc sme spali holé, aby to vyschlo, ale aspoň boli čisté.

 

A spodné prádlo ste tiež nemali?

 

No tak jedno... jednu košeľu kockovanú flanelovú a na to šaty a nejaké punčochy hrubé. Jednu deku.

Bola tam jedna továreň, kde sa vyrábali súčiastky do lietadiel. My sme sedeli pri takom žltom stole a opracovávali sme šrúby. Mali sme normu, koľko musíme spraviť. Nebola to ťažká práca - ale 12 hodín od večera šiestej do rána do šiestej. Boli sme nevyspatí.

 

Ale tu už boli aj Taliani aj Rusi - keď nás uvideli takých vyobliekaných, tak sa zľakli, že ideme z blázinca... tak hrozne sme vyzerali - bez vlasov.

Tam sme pracovali jeden týždeň ráno od šiestej do šiestej a druhý týždeň večer od šiestej do rána. Keď sme prišli, tešili sme sa, že si pôjdeme ľahnúť, ale hneď nás vyhnali a zehlapel - najprv nás museli počítať a potom, konečne, po hodine, sme si mohli ľahnúť. Ale doobeda sa nedalo spať, lebo na chodbách sa vykrikovali.

Naša skupina mala jedného Nemca, ktorý riadil prácu. Vyzeral ako Quasimodo - hrbatý, s červenými vlasmi, strašný, Strašne, strašne ma prenasledoval... niektoré dievčatá od stola išli na latrínu a tam hodiny presedeli. nikdy ich nehľadal. a ja som išla až vtedy, keď som už musela a už tam bol a hľadal ma.

Vieš, ako rozprávajú... nie riadnou nemčinou, ale tak ako psi brechajú. Úplne som ho ignorovala a robila som ďalej a vôbec ma nezaujímal.

 

A vy viete nemecky?

 

Nevedela som, ale jeho by som aj tak nerozumela.

 

Pamätáte si na ten deň, keď sa to celé skončilo?

 

Pravdaže sa pamätám... prežili sme - deň ako deň bol. Prvého apríla, na Veľkú noc nás pozbierali, že nás berú do iného lágeru. Dali nám jeden chlieb a nejaké maslo, alebo lekvár... že s tým musíme šporovať, to nám musí vydržať na celý čas. A sme vedeli na jaký čas? Čo sme videli repu, tak sme pozbierali. Zo zbytkov plechu sme vyrobili nožíky, moja priateľka tam vyrábala také krásne medaily a prívesky nádherné....

Chceli sme s chlebom šporovať, lebo sme vedeli, že viac neostane. Viezli nás, až sme prišli na to, že tu sme už boli. Pochodovali sme a vždy sme sa vrátili späť. To znamenalo, že nás nemajú kam dať. Všetko už bolo obsadené. Asi pol dňa sme tak chodili a odrazu - autá a nemeckí vojaci sedeli na korbe - Američania ich chytili.

Američania nás oslobodili. Nedá sa povedať, aká to bola radosť, to oslobodenie. Sadli sme si a prvá vec, čo sme urobili bolo, že sme začali jesť ten chlieb.

Američania zariadili, že tí Nemci nám museli všetko dať - jedlo, cukor, a museli nás umiestniť do svojich domovov a museli nám dávať suroviny a jesť. Veľmi sa o nás starali, Nemci nás nenávideli, boli zvyknutí, že im nikto nerozkázal.

Od Američanov nás prevzali Angličania, tí už neboli takí gavalierski, ale starali sa o nás. Tri mesiace sme tam ešte boli - neboli vlaky a nedalo sa ísť domov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne mapy zhltli ďalšie státisíce, nevedno za čo

Ministerstvo dopravy si dalo za státisíce eur vypracovať analýzu, no zatiaľ ju nezverejnilo.

TECH

Prečo vznikla menopauza? Babičky sa delili o jedlo s celou rodinou

Ak má kosatka mláďatá vo vyššom veku, je možné že neprežijú.

TECH

Ako sa pravdou stalo najviac páčikov na internete

Falošné správy a moderná propaganda pomohli stvoriť populistov.


Už ste čítali?